STRUČNÁ HISTÓRIA DREVENÝCH PODLÁH
Podľa encyklopédie “THE ELEMENTS OF STYLE” ešte v roku 1625 nemalo
prízemie väčšiny európskych domov drevenú podlahu. Väčšina domov mala
len zemskú podlahu, ktorá vyžadovala, aby si návštevníci utierali
topánky na vstupnej rohoži, aby sa zabránilo prírodnej podlahe v
závislosti od počasia aby bola zablatená alebo prašná. Druhé poschodie,
ak by ste si to mohli dovoliť, malo drevené trámy a doskové podlahy,
niekedy široké 60cm z duba alebo brestu.
Až do obdobia baroka (1625 - 1714) sa drevené
podlahy stali elegantnými, počnúc francúzskymi parketami a
intarzovanými vzormi. Iluzívne 3D návrhy boli vyrobené z ručne rezaných a
položených kúskov kontrastných farebných tvrdých drevín. Potom bolo
ručne zoškrabané ich drevo, vyprané pieskom, zafarbené a vyleštené. Boli
nájdené iba v najbohatších a kráľovských domovoch svojej doby. Niektorí
z obchodníkov parkety napodobňovali tým, že namaľovalie doskovú podlahu
s dizajnom, ale len málo z týchto podláh sa zachovala dodnes.
Veľké množstvo dreva v Severnej Amerike
prinieslo palubové podlahy ako hlavnú podlahe počas koloniálnej éry
(1607 - 1780). Nakoniec sa noví Američania mohli dostať z hlinených
podláh a užiť si odolnosť a teplo drevených podláh.
Tieto podlahy neboli brúsené ani dokončené,
ale pretože boli vyrobené z borovice s pomalým rastom, boli jednoducho
vyleštené hladkými nohami generácií kolonistov.
Začiatkom 19. storočia sa objavilo viac vzorov parkiet
Ale iba v tých najbohatších miestnostiach. Drevené doskové podlahy
upravovali normu a boli ošetrené farbou a v lepších domoch mali už aj
pero a drážku. Skromnejšie domy mali dosky s náhodnou šírkou
jednoducho prilepené k nosníkom. Príchod T. a G. znamenal, že dosky sa
mohli zrovnané skôr, ako boli natreté. Tesár pripevnil škrabku na tyč na
6 stôp a použil nohu ako svoju váhu, aby vytiahol stružlinu od okrajov
dosiek. Nakoniec nasledovalo ručné brúsenie, dobré škriabanie a tím
sluhov na voskovanie a leštenie podlahy a vytvorili, že tieto podlahy
žiarili. To všetko bolo náročné na pracovnú silu, ale pre hladných sa to
za mzdy vyplácalo, veď mohli v týchto dňoch pracovať , prečo nie, keď
ste mali peniaze.
Drevené podlahy neboli továreňsky sériovo vyrábané do americkéj viktoriánskej éry (1840-1910) a to až ku koncu tejto éry.
V katalógu z roku 1903 E. L. Roberts sa uvádza „drevené
koberce“ pozostávajúce z pásov 1 1/2 ″ × 5/16 ″ prilepených na bavlnené
plátno.Tieto sa dodávali v kotúčoch širokých asi 3 stopy a boli
inštalované tak, že sa každá doska pripevňovala.Navrhli mnoho vzorov
inštalácie, väčšinou s efektným rámom parkiet.Každy z týchto malých
kotučov musel byť položený na povrch a upevnený.
Všetky tieto kúsky sa potom zoškrabali a brúsili ručne ovládanou
podlahovou kefou. Bol to blok o váhe 25 libier s prírodnými štetinami na
spodu.
Priložená rukoväť ako metla cez ktorú ste to pritlačili na
podlahu a šúchali, pričom k nej bol pripevnený brúsny papier. Pomalé,
ale efektívne.
Laky boli zvyčajne pomaly tuhnúce volfové oleje dovážané z Číny. Tieto
neboli same o sebe odolné, takže podlahy boli voskované za horúca a
pomocou podlahovej kefy boli leštené až do lesku.
Tieto podlahy boli ponúkané rovnako ľahko a zároveň elegantne ako
osvedčené európske parkety. Len málo z týchto podláh však prežilo do
dnes. Súčasne bola masívne vyrábaná podlahová krytina z tvrdého dreva
vyrobená z 3/8 ″, 1/2 ″, 3/4 ″ lacná a dostupná s relatívnou hodnotou
10, 15 a 20 centov na štvorcovú stopu. Prečo väčšina ľudí v meste
Toronto si vybrala pás s rozmermi 3/8 ″ (v priemernom dome ušetrí okolo
80 dolárov), nemám potuchy. Zlá voľba tvrdého dreva jednej generácie sa
potom prejaví na ďalšej trvácnosti. Väčšina z 3/4 ″ kúpenéj pásovej
podlahy na druhej strane je stále funkčná a táto generácia ju
starostlivo a šťastne obnovuje.
Thomas Jefferson navštívil Francúzsko v roku
1760 a popularizované parkety v Spojených štátoch. Pre svoj zámok vo
Virgínii si vybral vzor parkiet známy ako Monticello („malá hora“) a bol
tak nadšený z podlahy, pomenoval ju po ňom.
V čase Edwardianovej éry (1901-1914) boli najobľúbenejšími
podlahovými doskami drevené dosky na pero a drážku. Zistilo sa, že
parketové vzory orámujú okraje koberca (vtedy bol koberec oveľa drahší
ako drevo). Blokovú podlahu z tvrdého dreva je možné položiť na betón
pomocou horúceho dechtu ako lepidla. Niektoré podlahy z blokov do dnes
prežívajú a dajú sa opraviť moderným tmelom a vyčistiť ich od dechtu.
Rybinová kosť je podobná forma pera a drážky typu populárneho v tejto
dobe.
V 20. a 30. rokoch sa drevené podlahy dostali do konkurencie s
linoleum a korkovými podlahami, ktoré poskytovali základnú geometriu a
menej údržby. Tento moderný pohyb naďalej zdôrazňoval tvrdé trvanlivé
povrchy. Laky zlepšili tvrdosť a čas vytvrdzovania pridaním alkydovej
živice a v roku 1930 bol polyuretán ideálnym povrchom bez vosku na
podlahy. To umožnilo, aby drevo zohrávalo významnú úlohu počas modernej
éry (1920-1950). Dokonca aj vtedy boli koberce stále veľmi drahé.
Záver druhej svetovej vojny priniesol boom v oblasti bývania, ktorý
ironicky znamenal zánik obchodu s drevom.Aj keď na chvíľu bolo tvrdé
drevo položené, brúsené a dokončené, bolo okamžite zakryté kobercom od
steny k stene. A čoskoro s použitím preglejky ako podkladu sme zabudli
na tvrdé drevo úplne. Takže asi 30 rokov (1950 - 1980) sa priemysel
drevených podláh usiloval o prežitie, väčšina spoločností musela
inštalovať koberece, aby vôbec zostala v podnikaní.
Toto bolo obdobie, keď sa priemysel pokúsil konkurovať nízkej cene
syntetických kobercov znížením svojich pracovných štandardov. V roku
1970 klesola platba za kusové práce a metre štvorcové zo 6 na 4 centy za
štvorcovú stôpu na inštaláciu parkiet. Pracovníci zistili, že sa musia
nainštalovať až 1000 štvorcových stôp za deň, aby si zarobili 40 dolárov
pre dvoch mužov. Bola to bytová práca, ktorá používala základné
mozaikové parkety. To verejnosť nenadchlo z týchto zle položených a
hotových podláh. Parkety boli teraz označené ako lacné a bežné.
Hotové podlahy boli už nejakú dobu k dispozícii. So znížením
kvalifikácie (a v niektorých regiónoch s nedostatkom akýchkoľvek
podlahových brúsok), sa koncom 80. rokov minulého storočia zvyšovala
popularita až do dnešného dňa najmenej o polovicu novo inštalovaných
drevených podláh.Hotové podlahy začali používať hlboké drážky V na
okrajoch dosiek / priznané špáry /, ale ako zákazníci požadovali hladšiu
podlahu, tieto okraje boli iba mierne skosené. Len za pár mesiacov sa
vytvorili triesky na hranách a dobre známi výrobcovia sa ocitli v
sporoch o záruku.. Začiatkom 90. rokov sa v jednom z mojich pracovných
miest /Miran - Miroslav Vrban / vyvinul ten istý problém a všetko, čo
som mohol zákazníkovi poskytnúť, bol moj súcit a súprava na opravu.
Pokiaľ chyby neobsahovali viac ako 5% z celkovej podlahy, záruka bola
úplne zbytočná. Záruka je v najlepšom prípade iba na dodanie nejakého
nového materiálu, nie na drahšiu a časovo náročnejšiu opravu.
Teraz po 20 rokoch dominancie v odvetví drevených podláh väčšina
spracovaných výrobcov výrazne zlepšila kontrolu kvality. Nanešťastie
niektoré z menších značiek vylepšili svoje tolerancie pri frézovaní do
tej miery, že niektoré parkety sa už nedajú ľahko zmontovať. Povrchové
úpravy sa však výrazne zlepšili. Niektoré povrchové úpravy oxidu
hlinitého by mali zďaleka vydržať najviac zo všetkých aplikovaných
povrchových úprav. Je mi ľúto, že stále uprednostňujete hladkú a lesklú
žiaru hotovéj podlahy namiesto parkiet z tvrdého dreva. Hrboľatý pocit
parketových vlysov alebo drevených dosiek s vizuálnym efektom sa necháva
chladom. Každá doska velkoplošných podlah alebo laminátových odráža
svetlo pod iným uhlom, čo dáva týmto podlahám neprirodzený vzhľad. Ale
ja som úplne neobjektívny, urobte si svoj názor.
