STRUČNÁ HISTÓRIA DREVENÝCH PODLÁH
Podľa encyklopédie “THE ELEMENTS OF STYLE” ešte v roku 1625 nemalo prízemie väčšiny európskych domov drevenú podlahu. Väčšina domov mala len zemskú podlahu, ktorá vyžadovala, aby si návštevníci utierali topánky na vstupnej rohoži, aby sa zabránilo prírodnej podlahe v závislosti od počasia aby bola zablatená alebo prašná. Druhé poschodie, ak by ste si to mohli dovoliť, malo drevené trámy a doskové podlahy, niekedy široké 60cm z duba alebo brestu.
Až do obdobia baroka (1625 - 1714) sa drevené podlahy stali elegantnými, počnúc francúzskymi parketami a intarzovanými vzormi. Iluzívne 3D návrhy boli vyrobené z ručne rezaných a položených kúskov kontrastných farebných tvrdých drevín. Potom bolo ručne zoškrabané ich drevo, vyprané pieskom, zafarbené a vyleštené. Boli nájdené iba v najbohatších a kráľovských domovoch svojej doby. Niektorí z obchodníkov parkety napodobňovali tým, že namaľovalie doskovú podlahu s dizajnom, ale len málo z týchto podláh sa zachovala dodnes.
Veľké množstvo dreva v Severnej Amerike prinieslo palubové podlahy ako hlavnú podlahe počas koloniálnej éry (1607 - 1780). Nakoniec sa noví Američania mohli dostať z hlinených podláh a užiť si odolnosť a teplo drevených podláh.
Tieto podlahy neboli brúsené ani dokončené, ale pretože boli vyrobené z borovice s pomalým rastom, boli jednoducho vyleštené hladkými nohami generácií kolonistov.
Začiatkom 19. storočia sa objavilo viac vzorov parkiet
Ale iba v tých najbohatších miestnostiach. Drevené doskové podlahy upravovali normu a boli ošetrené farbou a v lepších domoch mali už aj pero a drážku. Skromnejšie domy mali dosky s náhodnou šírkou jednoducho prilepené k nosníkom. Príchod T. a G. znamenal, že dosky sa mohli zrovnané skôr, ako boli natreté. Tesár pripevnil škrabku na tyč na 6 stôp a použil nohu ako svoju váhu, aby vytiahol stružlinu od okrajov dosiek. Nakoniec nasledovalo ručné brúsenie, dobré škriabanie a tím sluhov na voskovanie a leštenie podlahy a vytvorili, že tieto podlahy žiarili. To všetko bolo náročné na pracovnú silu, ale pre hladných sa to za mzdy vyplácalo, veď mohli v týchto dňoch pracovať , prečo nie, keď ste mali peniaze.
Drevené podlahy neboli továreňsky sériovo vyrábané do americkéj viktoriánskej éry (1840-1910) a to až ku koncu tejto éry.
V katalógu z roku 1903 E. L. Roberts sa uvádza „drevené koberce“ pozostávajúce z pásov 1 1/2 ″ × 5/16 ″ prilepených na bavlnené plátno.Tieto sa dodávali v kotúčoch širokých asi 3 stopy a boli inštalované tak, že sa každá doska pripevňovala.Navrhli mnoho vzorov inštalácie, väčšinou s efektným rámom parkiet.Každy z týchto malých kotučov musel byť položený na povrch a upevnený.
Všetky tieto kúsky sa potom zoškrabali a brúsili ručne ovládanou podlahovou kefou. Bol to blok o váhe 25 libier s prírodnými štetinami na spodu.
Priložená rukoväť ako metla cez ktorú ste to pritlačili na podlahu a šúchali, pričom k nej bol pripevnený brúsny papier. Pomalé, ale efektívne.
Laky boli zvyčajne pomaly tuhnúce volfové oleje dovážané z Číny. Tieto neboli same o sebe odolné, takže podlahy boli voskované za horúca a pomocou podlahovej kefy boli leštené až do lesku.
Tieto podlahy boli ponúkané rovnako ľahko a zároveň elegantne ako osvedčené európske parkety. Len málo z týchto podláh však prežilo do dnes. Súčasne bola masívne vyrábaná podlahová krytina z tvrdého dreva vyrobená z 3/8 ″, 1/2 ″, 3/4 ″ lacná a dostupná s relatívnou hodnotou 10, 15 a 20 centov na štvorcovú stopu. Prečo väčšina ľudí v meste Toronto si vybrala pás s rozmermi 3/8 ″ (v priemernom dome ušetrí okolo 80 dolárov), nemám potuchy. Zlá voľba tvrdého dreva jednej generácie sa potom prejaví na ďalšej trvácnosti. Väčšina z 3/4 ″ kúpenéj pásovej podlahy na druhej strane je stále funkčná a táto generácia ju starostlivo a šťastne obnovuje.
Thomas Jefferson navštívil Francúzsko v roku 1760 a popularizované parkety v Spojených štátoch. Pre svoj zámok vo Virgínii si vybral vzor parkiet známy ako Monticello („malá hora“) a bol tak nadšený z podlahy, pomenoval ju po ňom.
V čase Edwardianovej éry (1901-1914) boli najobľúbenejšími podlahovými doskami drevené dosky na pero a drážku. Zistilo sa, že parketové vzory orámujú okraje koberca (vtedy bol koberec oveľa drahší ako drevo). Blokovú podlahu z tvrdého dreva je možné položiť na betón pomocou horúceho dechtu ako lepidla. Niektoré podlahy z blokov do dnes prežívajú a dajú sa opraviť moderným tmelom a vyčistiť ich od dechtu. Rybinová kosť je podobná forma pera a drážky typu populárneho v tejto dobe.
V 20. a 30. rokoch sa drevené podlahy dostali do konkurencie s linoleum a korkovými podlahami, ktoré poskytovali základnú geometriu a menej údržby. Tento moderný pohyb naďalej zdôrazňoval tvrdé trvanlivé povrchy. Laky zlepšili tvrdosť a čas vytvrdzovania pridaním alkydovej živice a v roku 1930 bol polyuretán ideálnym povrchom bez vosku na podlahy. To umožnilo, aby drevo zohrávalo významnú úlohu počas modernej éry (1920-1950). Dokonca aj vtedy boli koberce stále veľmi drahé.
Záver druhej svetovej vojny priniesol boom v oblasti bývania, ktorý ironicky znamenal zánik obchodu s drevom.Aj keď na chvíľu bolo tvrdé drevo položené, brúsené a dokončené, bolo okamžite zakryté kobercom od steny k stene. A čoskoro s použitím preglejky ako podkladu sme zabudli na tvrdé drevo úplne. Takže asi 30 rokov (1950 - 1980) sa priemysel drevených podláh usiloval o prežitie, väčšina spoločností musela inštalovať koberece, aby vôbec zostala v podnikaní.
Toto bolo obdobie, keď sa priemysel pokúsil konkurovať nízkej cene syntetických kobercov znížením svojich pracovných štandardov. V roku 1970 klesola platba za kusové práce a metre štvorcové zo 6 na 4 centy za štvorcovú stôpu na inštaláciu parkiet. Pracovníci zistili, že sa musia nainštalovať až 1000 štvorcových stôp za deň, aby si zarobili 40 dolárov pre dvoch mužov. Bola to bytová práca, ktorá používala základné mozaikové parkety. To verejnosť nenadchlo z týchto zle položených a hotových podláh. Parkety boli teraz označené ako lacné a bežné.
Hotové podlahy boli už nejakú dobu k dispozícii. So znížením kvalifikácie (a v niektorých regiónoch s nedostatkom akýchkoľvek podlahových brúsok), sa koncom 80. rokov minulého storočia zvyšovala popularita až do dnešného dňa najmenej o polovicu novo inštalovaných drevených podláh.Hotové podlahy začali používať hlboké drážky V na okrajoch dosiek / priznané špáry /, ale ako zákazníci požadovali hladšiu podlahu, tieto okraje boli iba mierne skosené. Len za pár mesiacov sa vytvorili triesky na hranách a dobre známi výrobcovia sa ocitli v sporoch o záruku.. Začiatkom 90. rokov sa v jednom z mojich pracovných miest /Miran - Miroslav Vrban / vyvinul ten istý problém a všetko, čo som mohol zákazníkovi poskytnúť, bol moj súcit a súprava na opravu. Pokiaľ chyby neobsahovali viac ako 5% z celkovej podlahy, záruka bola úplne zbytočná. Záruka je v najlepšom prípade iba na dodanie nejakého nového materiálu, nie na drahšiu a časovo náročnejšiu opravu.
Teraz po 20 rokoch dominancie v odvetví drevených podláh väčšina spracovaných výrobcov výrazne zlepšila kontrolu kvality. Nanešťastie niektoré z menších značiek vylepšili svoje tolerancie pri frézovaní do tej miery, že niektoré parkety sa už nedajú ľahko zmontovať. Povrchové úpravy sa však výrazne zlepšili. Niektoré povrchové úpravy oxidu hlinitého by mali zďaleka vydržať najviac zo všetkých aplikovaných povrchových úprav. Je mi ľúto, že stále uprednostňujete hladkú a lesklú žiaru hotovéj podlahy namiesto parkiet z tvrdého dreva. Hrboľatý pocit parketových vlysov alebo drevených dosiek s vizuálnym efektom sa necháva chladom. Každá doska velkoplošných podlah alebo laminátových odráža svetlo pod iným uhlom, čo dáva týmto podlahám neprirodzený vzhľad. Ale ja som úplne neobjektívny, urobte si svoj názor.
